Chvalabohu nie som učiteľka!

Autor: Gabriela Lacková | 3.2.2016 o 8:21 | Karma článku: 9,02 | Prečítané:  1715x

“Byť, a či nebyť (učiteľom)?“ Hamletovská otázka, avšak na počudovanie v tomto prípade za mňa veľmi jednoduchá a rýchla odpoveď. „Ani náhodou!“

Kedysi dávnejšie, ešte ako deti, sa chcelo stať učiteľom veľa z nás, nasledovať vzor spoločnosti a byť tak jej váženým členom s dôležitým poslaním. Sama som sa ako malé dieťa najčastejšie hrala práve na pani učiteľku a čuduj sa svete, dokonca mám po štúdiu na to aj papier. Už pri písaní prihlášky na VS som však nemala z toho dobrý pocit a už vtedy kdesi vzadu v hlave, v podvedomí ma napadla práve myšlienka, či je a bude táto práca aj adekvátne zaplatená. Do školy som nastúpila s pochybnosťami, dokonca som štúdium prerušila, ale v snahe vyhovieť najmä starým rodičom som nakoniec tento boj dotiahla úspešne do víťazného konca. Možno sa pýtate, prečo práve kvôli starým rodičom? Odpoveď je opäť veľmi jednoduchá: Starý otec bol svojho času učiteľom a nevedel si to vynachváliť, resp. pre neho to bolo poslanie a vždy o škole hovoril s láskou, úctou a takou tou iskričkou v očiach, ktorú jednoducho máte, keď robíte niečo, čo vás vyslovene baví a napĺňa. Táto iskrička však mne, okrem iného, od začiatku chýbala a počas praxe som sa len utvrdila v tom, že ju nič a nikto vo mne nerozdúcha a navyše som si doslova na vlastnej koži vyskúšala, aké je to náročné učiť v škole. 

Vysokoškolská prax sa samozrejme nedá porovnávať s každodenným fungovaním učiteľov, ale i tých pár dní mi stačilo na to, aby som zažila permanentný stres a vracala sa domov každý deň s migrénou, stiahnutým žalúdkom a nervami na prasknutie. Odhliadnuc od prípravy na vyučovanie, ktorá mne ako nováčikovi trvala denne nejaký čas, a ktorá sa stane postupne určite rutinou, prežiť celý deň s myšlienkou, či som v škole všetko stihla povedať, či som to dobre vysvetlila (a to som vôbec ani nestihla sledovať, či ma niekto počúva), a že vlastne vyučovacia hodina je zrazu akási krátka a to ešte okrem náučnej stránky vždy treba aspoň nenápadne stihnúť aj čo-to výchovné, dá človeku naozaj zabrať. Po jednej hodine som sa cítila vyžmýkaná ako pomaranč, ale vlastne ani nebol čas si to uvedomiť, lebo som mala 10 minút na to, aby som zmobilizovala sily, prehodila učebnice a ideálne aj výhybku v hlave, aby som nedala na sebe napríklad poznať, že ma niekto pred chvíľou vytočil a išla som sa venovať ďalšej hŕstke našej budúcnosti. Obdivujem všetkých, ktorí toto všetko zvládajú. Mňa by po pár dňoch odviezli buď nohami napred alebo zatvorili na bezpečné miesto, teda hlavne bezpečné pre mňa. A to som spomenula len vyučovacie hodiny, kde sa prevažne sedí.

Na prestávky a čo všetko sa ešte len vtedy môže stať ani nechcem pomyslieť. A keď sa nedajbože niečo stane, tak problém má z toho samozrejme učiteľ a rozhodne nie malý. A to v minulosti takto nebolo! Pamätám si ako sme sa ako deti večne naháňali a niečo vymýšľali a nejaká odrenina či zlomenina sa z času na čas pritrafila. Prišla som domov, povedala, čo sa v škole stalo, dostala som od rodičov pre istotu po ušoch (doslova) a bola som rada, ak som neschytala predtým ešte aj v škole a tak som potom spokojne nejaký čas držala hubu a krok. A dnes? Stačí, že sa učiteľ na žiaka škaredo pozrie a hneď má na krku rodiča rozčarovaného z toho, ako si mohol dovoliť tak či onak pozrieť na jeho podareného synáčika, či dcérku a má čo vysvetľovať a na mieste je aj obava o pracovné miesto. Kedy sa toto otočilo?! Odkedy už slovo učiteľa nič neznamená, o váženosti člena spoločnosti nehovoriac?!

Okrem vzdelávania mala škola od nepamäti aj výchovnú funkciu. A práve výchova je to, čo je zo strany rodičov dnes často poddimenzované, prípadne až zanedbané. Moderné technológie a rýchlosť doby „výchovu uľahčili“ až do takej miery, že deti vkuse pozerajú televízor alebo hrajú počítačové hry, samozrejme zásadne s nevhodným námetom a rodičia sa tak môžu nerušene venovať svojim aktivitám, kde však deti svoje miesto rozhodne nemajú. No a na spoločné aktivity už potom neostane samozrejme čas. „Veď čo už, taká je predsa doba!“, počujem ako odpoveď dnes už takmer na všetko. A učiteľ potom o to viac musí túto zanedbanú výchovnú funkciu suplovať v škole, niekde medzi vysvetľovaním učiva, riešenia hádky a odbehnutím si na toaletu. A ešte k tomu samozrejme veľmi opatrne, taktne a s podstatne zviazanejšími rukami a obmedzenejšími možnosťami ako to bolo kedysi. Jedno výchovné zaucho bývalo často oveľa účinnejšie, ako neustále upozorňovanie a vysvetľovanie. Nie som samozrejme zástanca násilia, ale niekedy je to naozaj najlepší spôsob a najmä rokmi overená metóda, aj na nás samotných. A tu sme, zdraví a krásni, nijako nám to neublížilo, práve naopak.

Ja osobne by som sa na mieste učiteľa v mnohých situáciách dnes nezdržala, pretože akoby to všetko ešte nestačilo, deti sú ako z divých vajec (ale to sme boli aj my) a navyše sú často ešte aj zákerné, zlomyseľné, vypočítavé a naozaj ťažko zvládnuteľné. Kde sa toto všetko naučili? Alebo je to jednoducho evolúcia človeka? Nezávidím učiteľom, obdivujem a vzdávam úctu všetkým tým, ktorí majú na toto nielen trpezlivosť ale aj žalúdok.

Prajem krásny deň a veľa trpezlivosti!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?