Rozhovor ako zaručený spôsob komunikácie… alebo tu už nikto nič negarantuje?

Autor: Gabriela Lacková | 27.1.2016 o 16:07 | Karma článku: 2,89 | Prečítané:  365x

Komunikácia je vraj základ, či už v súkromnom živote alebo v práci, bez nej to asi v živote nie veľmi funguje...

Kníhkupectvá sú plné regálov kníh od naslovovzatých odborníkov, ktorí trpezlivo vysvetľujú úskalia komunikácie v nadväznosti na nástrahy modernej doby, ale aj od mnohých samozvaných školiteľov a trénerov, ktorí nás s ľahkosťou im vlastnou poučia a dokonca naučia komunikovať a to mnohí v priebehu pár minút a pri dodržaní niekoľkých bodov (spravidla maximálne do 10 bodov, veď kto by si to potom pamätal). To musí byť úspech zaručený, no nekúp to! V rôznych magazínoch, dokonca i v tých bulvárnejších sa tomu venuje minimálne jedna rubrika a to zásadne vždy s podtextom, že muži sú z Marsu a ženy z Venuše a ako si v dôsledku rozdielnosti pohlavia navzájom nerozumieme. A aby to zamotali ešte viac, tak prihodia aj rozdielnosť pováh v závislosti od znamenia zverokruhu, dňa či hodiny narodenia alebo súčtu písmen krstného mena. A v práci ani nehovorím... Večne sa zúčastňujeme nejakých nezmyselných školení pre efektívnu, asertívnu či akúkoľvek inú komunikáciu...cieľ je vždy aj tak ten istý a síce povedať len to nutné a podať to zásadne tak, aby nám to druhá strana zožrala aj s navijákom a ešte sa nám aj poďakovala za to, že sme ju vlastne slušne poslali do „preč“. A v neposlednom rade sme boli v tomto duchu vychovávaní, teda aspoň za seba môžem potvrdiť, že som mala naservírované pravidelne a pomerne výživne aká dôležitá komunikácia v živote a najmä vo vzťahoch je.

Ale zdá sa, že my nielenže sa už nevieme navzájom rozprávať, počúvať a porozumieť si, ale dokonca máme problémy aj s čítaním s porozumením. Všade okolo nás je predsa toľko zaručených spôsobov a návodov „Ako na to“, ale niekde sa stala chyba...zvyčajne tomu tak je niekde na ceste medzi stoličkou a klávesnicou.   

Písomný prejav má asi väčšina z nás priam vycibrený, najmä ak ide o rýchle vyťukanie SMS alebo akejkoľvek odpovede na sociálnych sieťach, obzvlášť tej bez diakritiky a s použitím čo najväčšieho množstva skratiek a emotikon od výmyslu sveta, veď je to také rýchle a in. Priznám sa, ja už v tom občas strácam prehľad. Áno, jasné, doba je rýchla, kto má čas na siahodlhé odpovede a ešte budem aj za trápnu, a že kto má tie moje slohy potom aj čítať. Rozumiem...Hmmm, vlastne nerozumiem. Kam sa všetci ženieme, že si nenájdeme čas na ľudí, na ktorých nám záleží? ...a o rozhovore s blízkymi ľuďmi už ani nehovorím... Alebo si ten čas vlastne nájsť nechceme a už nám na nikom okrem samých seba ani nezáleží nehovoriac o tom, že  ďalej od selfie už podaktorí ani nedovidíme? 

Ďalej nerozumiem trendu, prečo písomná komunikácia čoraz častejšie nahrádza osobné rozhovory. Stretávam sa s tým čím ďalej tým viac a je to smutné. Zabúdame sa rozprávať alebo sa dokonca rozhovorom zámerne vyhýbame, najmä tým menej príjemným. Niekoľkokrát sa mi už totiž stalo, že som nejaký problém dostala vysvetlený v správe na sociálnej sieti alebo mailom. Je pravda, že pri písaní má človek predsa len čas na premyslenie, prípadné „vychladenie“ hlavy, sformulovanie myšlienky, preformulovanie celého vysvetlenia, aby vyznelo presne tak, ako si želáme. Je to teda len využívanie modernej techniky v náš prospech, v prospech lepšej komunikácie, kvalitnejších vzťahov, keďže si všetko môžeme takto dodatočne vysvetliť alebo je to len jednoducho naša pohodlnosť, strach rozprávať o niečom čo nám nie je príjemné, obava z priamej konfrontácie či nepochopenia a radšej sa skryjeme za pár riadkov a čakáme na odpoveď alebo možno ani na tú už nie? Niekedy ma moderná doba a výdobytky s ňou spojené vážne začínajú desiť. A pritom by to vôbec také desivé byť nemuselo. Moderné technológie už dávnejšie totiž pokročili tak ďaleko, že snáď všetky aplikácie, kde si tak „kvetnato“ vypisujeme a likujeme všetko od výmyslu sveta, umožňujú aj telefonovanie a dokonca s videom! Ale to by sme sa museli začať rozprávať...aha, tak nič teda.

Urobili z nás moderné technológie zbabelcov neschopných porozprávať sa a postaviť sa pravde do očí, najmä keď nie je práve príjemná? Bojíme sa prejaviť emócie, ktoré by mohli vyjsť na povrch počas rozhovoru alebo máme strach z negatívnej reakcie človeka? Stali sme sa nespoločenskými spoločníkmi, ktorí osobný kontakt bez mihnutia oka vymenia za písomný prejav, najlepšie niekoho, kto nie je v dosahu ideálne aspoň niekoľkých kilometrov?

Osobne nemám nič proti sociálnym sieťam, len keby sme sa ich naučili využívať aspoň trochu s mierou, hoci každý má tu mieru niekde inde. A využívať elektronickú komunikáciu v zmysle náhrady osobného rozhovoru sa mi zdá skôr ako jej pohodlné zneužívanie. Veď načo sa trápiť osobným rozhovorom, keď nemusím... Možno „iba“ preto, že sme tvory spoločenské a z tých večne zdôrazňovaných rozdielov medzi nami, ktorými sme dennodenne „kŕmení“,  mi je už pomaly ale isto zle. Príde mi to všetko len ako vhodná výhovorka akonáhle komunikácia začne akýmkoľvek spôsobom škrípať. Tá rozdielnosť medzi ľuďmi, o pohlaviach ani nehovoriac je predsa tak nádherná, že samotná je námetom pre začatie akéhokoľvek rozhovoru. Možno „iba“ preto, že sme ľudia a mali by sme si jeden druhého navzájom vážiť a vzájomne si úctu napr. aj osobným rozhovorom prejaviť a nie niekoho sucho „odpinkať“ pár vetami načmáranými kdesi. Možno „iba“ preto, že rozprávať sa zvyklo byť kedysi tak nádherne ľudské a veľmi príjemné.

Želám krásny deň a veľa pekných rozhovorov!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?